Výlet na Vysočinu síce nebol nijako výnimočne plánovaný a nemal ani žiadny veľkolepý cieľ, pretože výstup na jej najvyšší vrchol – Javořice – je veľmi jednoduchý, berúc do úvahy fakt, že na neho kráčate viac-menej po rovinke. Podľa hesla „Cesta je cieľ“ sme teda tento výlet zobrali z trochu inej stránky a snažili sa sústrediť viac na samotnú cestu a zážitok z čarokrásne zasneženej krajiny.
Tradične sme výlet zahájili pomerne skorým vstávaním (teda prinajmenšom na to, že bola sobota), čo sa samozrejme nezaobišlo bez frflania. No keďže sme už z roadtripov odchovaní na to, že treba vstať ešte pred svitaním a uhladiť po sebe stopy z „nelegálneho“ kempovania (rozumej vo všetkej ekologickej počestnosti a bez zanechania akýchkoľvek odpadkov), aj toto vstávanie sme prežili bez väčšej ujmy.
Po ceste sme ešte dali jednu kávičku na posilnenie a na Vysočinu tak dorazili úplne svieži. Teda ako sa to vezme, ale čerstvý vzduch nás každopádne prebral v okamihu, ako sme vystúpili z auta. Očarení kopami snehu sme teda započali „výstup“.
Stůj noho…!
Nasledovalo brodenie sa bezodným snehom, kedy nohy už vôbec neposlúchali a občas sa nám podarilo aj poriadne sa v vňom vyváľať, ale presne o tom to celé bolo, užiť si to všetko ako vtedy, keď sme boli malé deti. Veď čo záleží na tom, že budete premočení až do špiku?
Zimný bufet
Po ceste všade navôkol ani živej duše, iba bežkári nás občas predbiehali. Na „vrchole“ sme si celí uzimení po náročnej ceste uvarili na kempingovom variči čaj a wifonku, a verte alebo nie, nič nepadne po takej túre lepšie ako horúca polievka. Občas sa treba radovať aj z maličkostí, i keď, my vieme, tá wifonka nie je vlastne bohviečo a promovať ju ako zdravotne nezávadný a výživný pokrm nie je vôbec našim úmyslom!
